Tatry patria do vonkajšej časti Tatransko-fatranského pásma jadrových pohorí. Sú budované horninami troch významných geologických megajednotiek. Tatrikum tvorí podklad, tvorený kryštalinickými horninami a ich sedimentárnym obalom, cez ktoré
sú presunuté subtatranské príkrovy, spodný krížňanský (fatrikum) a vrchný chočský (hronikum). Príkrovy sú tvorené hlavne druhohornými karbonátmi - vápencami a dolomitmi. Tatry sa geologicky delia na dve zóny, južnú prevažne kryštalinickú
roháčsko-vysokotatranskú a severnú subtatranskú zónu, budovanú druhohornými príkrovmi.
Najstaršie kryštalinické celky tatrika vystupujú hlavne v západnej časti pohoria. Predstavujú ich dve litotektonické jednotky, vrchná viac metamorfovaná (baranecký komplex) je tvorená migmatitmi a granitmi, spodná (jalovecký komplex) menej
metamorfovaná viditeľná iba v tektonickom okne (Liptovské Tatry) je tvorená svormi a rulami, premenenými flyšovými horninami. Obe metamorfované jednotky sa stýkajú pozdĺž strižnej zóny, ktorej vek sa odhaduje na devón až karbón, čo zodpovedá
neskorohercýnskym pohybom. Na kryštalinikum nasadajá kontinentálna obalová tomanovská jednotka. Prítomné sú aj čiastkové príkrovy Červených vrchov, Giewontu a Širokej. V Západných Tatrách vystupuje jednotka Osobitej, ktorá má na rozhraní
jury a kriedy vyvinuté bázické vulkanity - limburgity.
Príkrovy fatrika a hronika boli na kryštalinikum nasunuté vo vrchnej kriede. Príkrovy tvorené hlavne vápencami a dolomitmi sú zachované najmä na severnej a východnej strane Tatier. Krížňanský príkrov (fatrikum) tu tvorí niekoľko čiastokých
príkrovov - bujačiansky, bobrovecký a čiastkový príkrov Suchego Wierchu. Z vyššieho chočského príkrovu (hronikum) je v Tatrách prítomná len bielovážska sekvencia. V paleogéne došlo k pohybom pozdĺž zlomových porúch, ktoré spôsobili poklesy
Liptovskej a Podhalskej kotliny. V neogéne, najmä v spodnom a strednom miocéne došlo pri záverečných fázach alpínskeho vrásnenia k pohybom hornín, ktoré mali za následok vznik asymetrickej hraste v oblasti východotatransko-ružbašského a
západotatransko-kôprovského zlomu. Tatry sa v tomto období vyzdvihli o 1 000 až 1 500 m oproti svojmu okoliu, pričom východná časť sa zdvihla viac ako západná. Kinematika týchto pohybov je dodnes predmetom odborných diskusii. Tatry sú obklopené
mladými súvrstviami podtatranskej skupiny.
Veľhorský charakter reliéfu pohoria, najmä z východnej strany, je zapríčinený činnosťou horských ľadovcov, ktorých činnosť sa prejavovala počas viacerých ľadových dôb v priebehu pleistocénu. Najlepšie zachované sú však stopy najmä dvoch
posledných ľadových dôb (ris a würm). Bolo tu dohromady 41 horských ľadovcov, ktoré stekali dolinami, pričom sa zarezávali do podložia a vytvorili tak charakteristické doliny tvaru U, tzv. trógy. Najväčší z nich bol až 19 km dlhý, nachádzal
v Bielovodskej doline. Uloženiny tohto obdobia dosahujú miestami hrúbky okolo 400 m. Niekde možno v korytách potokov pozorovať zaujímavé geologické javy, tzv. obrie hrnce. Na viacerých miestach sú viditeľné ľadovcami nesené nevytriedené morénové
valy, skladajúce sa z materiálu rôznej veľkosti, od obrovských balvanov, štrku, hliny až po jemnozrnný íl. Po oteplení začiatkom holocénu došlo k roztopeniu ľadovcov. Na niektorých miestach došlo k vzniku ľadovcových jazier - plies.
Geologické procesy mali výrazný vplyv na morfológiu a reliéf. V nižšej západnej časti došlo k vzniku hladko modelovaných dolín a chrbtov s tzv. hôľnym reliéfom, vo východnej časti, kde bolo zaľadnenie intenzívnejšie bol preformovaný do prevažne
bralnatého glaciálneho reliéfu.
Vodné toky
Tatry sú súčasťou rozvodia medzi Čiernym a Baltským morom. Prietoky kulminujú v máji a júni. Najvýznamnejšou horskou bystrinou Tatier je Belá, ktorá odvodňuje Kôprovú, Tichú, Kamenistú, Bystrú, Račkovú a Jamnickú dolinu. Pri Liptovskom Hrádku potom
vteká do Váhu. Okrem nej sú to aj Oravica a Studený potok, ktoré vtekajú do Oravy. Ďalšími sú horské toky, ktoré tečú do rieky Poprad: Mlynica, Velický potok, Studený potok, Kežmarská Biela voda a Biela. Dunajec zásobujú vodou Biela voda podúplazská
a Javorinka.
Plesá
Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa tu viac ako 200 plies, väčšinou vo vyšších polohách, kde sa väčšinou
utvorili v ľadovcových kotloch, alebo nižšie v zníženinách obklopených morénami. Najväčšie je Morské oko (poľ. Morskie oko) v Poľsku s rozlohou 34,54 ha, hĺbka 50,8 m vo
výške 1 395,4 m n. m., na Slovensku sú najväčšie Veľké Hincovo pleso (20,08 ha, 53 m, 1 946 m n. m.) v Mengusovskej doline ale aj Nižné a Vyšné Temnosmrečinské pleso, no najznámejšími
sú Štrbské pleso (19,76 ha), Popradské pleso (6,88 ha), Zelené pleso, Skalnaté pleso.
Vodopády
Medzi najznámejšie vodopády patria:
Vodopády Studeného potoka
Obrovský vodopád v ústi Studeného potoka
Vodopád Skok v Mlynickej doline
Flóra
V Tatrách je zaevidovaných okolo 1400 druhov rastlín, medzi nimi aj relikty a endemity.
Relikty treťohôr (glaciálne relikty z doby ľadovej) sú napríklad prvosienka pomúčená (Primula farinosa), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum), dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), medvedík alpínsky (Arctous alpina), iskerník
zakoreňujúci (Ranunculus reptans)
medzi endemity patria: prvosienka dlhokvetá širokolistá/plocholistá (Primula halleri subsp. platyphyla), ostropysk poľný tatranský (Oxytropis camoperstris ssp. tatrae), iskerník vysokotatranský (Ranunculus altitatrensis), očianka
bezosťová (Euphrasia exaristata).
západokarpatské endemity: lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), stračonôžka tatranská (Delphinium oxysepallum), klinček lesklý (Dianthus nitidus), mak tatranský (Papaver tatricum).
Väčšina územia TANAP-u a TPN-u je pokrytá ihličnatými lesmi, vo vysokých polohách kosodrevinou (Pinus mugo) a v najvyšších sa už žiadne lesy nevyskytujú.
Fauna
V Tatrách žije množstvo živočíšnych druhov, ktoré nájdeme aj inde, ale aj endemity.
Medzi najvzácnejšie endemity patrí kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorého stav sa zredukoval na asi 400 kusov a je pred vyhynutím. Menšia skupina tohto druhu bola vysadená aj v Nízkych Tatrách. V Tatrách sa vyskytuje aj
srnec hôrny (Capreolus capreolus), jeleň lesný (Cervus elaphus), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), hraboš tatranský a hraboš snežný tatranský (Microtus nivalis mirhanreini).
Z veľkých šeliem rys ostrovid (Lynx lynx), vlk obyčajný (Canis lupus), medveď hnedý (Ursus arctos), mačka divá (Felis silvestris).
Medzi dravé vtáctvo patrí orol skalný (Aquila chrysaetus), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sokol myšiar (Falco tinnunculus).
Zo sôv sa tu vyskytujú kuvik vrabčí (Glaucidium passerinum), výr skalný (Bubo bubo), sova lesná (Strix aluco).
Z riečnych živočíchov tu nájdeme vydru riečnu (Lutra lutra) a iné. V tatranských potokoch sa vyskytuje aj pstruh riečny (Salmo trutta).
Všetky rastliny a živočíchy sú na území TANAP-u celoročne prísne chránené.
Podnebie
Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, je teda chladné a vlhké, pričom je výrazne ovplyvnené členitosťou reliéfu. Snehová pokrývka v oblasť pretrváva 180 (v údoliach) až 250 (v najvyšších oblastiach) dní v roku. Miestami sa najmä na
tienistých severných svahoch a žľaboch udržuje sneh po celý rok. Vo vyšších polohách dosahuje vrstva snehu hrúbky bežne 100 - 150 cm. V členitom teréne preto dochádza k častým zosuvom lavín. K najvýdatnejším zrážkam dochádza v dôsledku
prevládajúcich západných vetrov na západných a severných svahoch. Pre Tatry je po celý rok typické veterné počasie (až 300 dní v roku). Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy,
k akým došlo napr. 19. novembra 2004. Turisti musia počítať s jeho náhlymi zmenami, hlavne pri výstupoch na štíty či prechodoch dlhými dolinami, ktoré trvajú zvyčajne 8-10 hodín. Priemerná ročná teplota vo výške okolo 1 000 m n. m. je 5 °C,
v júli 15 °C. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je jeseň, kedy je počasie najstabilnejšie a vďaka nižším teplotám je aj výborná viditeľnosť.
Turistika
Človek je tvor zvedavý, takže pravdepodobne si ľudia žijúci v okolí robili nejaké vychádzky a túry do Tatranských hôr od nepamäti, no dochovaných písomných záznamov z dávnejších čias máme
o tom len málo. Vieme, že taký výlet v roku 1565 vykonala Beata Laska, kežmarská hradná pani (pôvodom Poľka a nemanželská dcéra kráľa Žigmunda), to je prvý zaznamenaný výlet do Vysokých
Tatier. Šla v sprievode kežmarských mešťanov (pravdepodobne k Zelenému plesu). Prvý zaznamenaný tatranský výstup vykonali roku 1615 kežmarskí študenti na čele s Davidom Frölichom, pravdepodobne
na Kežmarský štít. Kazateľ Juraj Bucholz z Veľkej Lomnice napísal prvé dielo, ktoré sa zaoberalo výlučne Tatrami. Roku 1664 ešte ako študent vystúpil na Slavkovský štít.
Zaznamenaných výstupov do Tatier začalo pribúdať, francúzsky zemepisec Baltazar Hacquet, škótsky lekár Robert Townson (prvý doložený výstup na Lomnický štít) a zo Španielska Karol Gimbernat
si začali vyberať svojich sprievodcov zo vzdelanejších vrstiev - správca Zakopanských železiarní Otto, kňazi T. Mauksch a J. Ursíny a statkár G. Berzevicz. Švédsky botanik G. Wahlenberg si
so sebou vzal Maukscha i zlatokopa D. Fábryho. Nosičmi boli prostí obyvatelia spod Tatier. Na Kriváň vystúpil roku 1840 saský kráľ Fridrich August II., ktorého sprevádzal ľudový vodca Roxer.
Kriváň sa stal symbolom Slovákov, pretože bol dlho považovaný za najvyšší vrchol Tatier. O národných výstupoch naň písal už spisovateľ Gašpar Belopotocký – výstup „milovníkov reči a literatúry
slovenskej“ z Liptovského Mikuláša na „Kriváň Liptowský“, ktorý sa konal 24. septembra 1835. A už roku 1841 mali výstupy na Kriváň masový charakter.
K rozvoju turistiky prispelo aj vybudovanie Košicko-Bohumínskej železnice roku 1871, ktorá mala a má svoje stanice v Štrbe a Poprade.
Ešte významnejšie zintenzívnenie nastalo po vzniku ČSR. Postupne začali v Tatrách vznikať horské chaty a útulne, z niektorých sa neskôr vyvinuli dnešné osady. Dnes Tatrami okrem hlavnej
cestnej spojnice - Cesty Slobody vedie aj Tatranská elektrická železnica - TEŽ – z Popradu do Starého Smokovca a odtiaľ do Tatranskej Lomnice resp. Štrbského Plesa a Ozubnicová železnica
z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso. Tatry popretkávané množstvom chodníkov. Pozdĺž celých Tatier prechádza Tatranská magistrála (turistický chodník), jednotlivé tatranské chodníky prechádzajú
dolinami a končia buď na štítoch, plesách, horských chatách či v dolinách alebo priesmykmi vedú na druhú stranu Tatier. V Tatrách platí zimná uzávera od 1. novembra do 15. júna, kedy sa po
vysokohorských chodníkoch nesmie prechádzať, s výnimkou chodníkov vedúcich k vysokohorským chatám, okrem Chaty pod Rysmi ktorá je v zimnom období mimo prevádzky.
V Tatrách aj v podhorí sa nachádza množstvo hotelov, penziónov aj privátnych ubytovní. Vysoké Tatry sú rovnako centrom zimných športov, v roku 1970 tu boli majstrovstvá sveta.
Najznámejšími centrami zimných športov sú Štrbské Pleso a Zakopané, možnosti na lyžovanie či beh na lyžiach však nájdeme aj v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Ždiari a vo viacerých
podtatranských dedinách.
|
